Duben 2011

Už dva týždne ste mali pokoj... :)

20. dubna 2011 v 20:04 | Ja |  A mne sa tá papuľa nezastaví...
Pozerám, že som si už dlho nepustila hubu na špacír. A nudím sa.

Škola stojí/padá/fakt neviem, čo robí. No, zatiaľ nespadla. Ale momentálne je mi to jedno, lebo tam pôjdem až v stredu. Lebo bude les Paques (ako sa píše a so strieškou?)
Keď už sme pri tých otrasných sviatkoch, tak vám poviem, že som to vyriešila. V pondelok otváram dvere iba v pršiplášti. Ono je to totiž hrozne nefér. Chlapci a chlapi dostanú prachy, čokoládu a my úbohé ženy len korbáčom po zadku a kýbeľ ľadovej vody do ksichtu. A chrípku k tomu! A vôbec, ja tie sviatky neznášam! Keď vidím zajačikov a kuriatka všade už od februára...No nekakalo by vás to? A vždy sa prejem a potom mi je zle.
Drahý Karolko si zase odletel niekam do zadku...ehm, do zahraničia :) Takže nekreslím, aj keď by som chcela, ale nechce sa mi. Mám plán, ale bojím sa, že to pokazím. (Hej, Harshi, pamätáš si na tú moju obľúbenú básničku? Malé kučeravé dievčatko so sekerou v hlave...bude to s tým súvisieť.) A, áno, veľmi správne, fakt sa mi nechce.
Ale ani vám by sa nechcelo, keby ste písali na slovenčinu beletrizovaný životopis (Väčšie sci-fi som v živote nenapísala. Vlastne napísala. Keď sme mali písať kladné stránky našej školy.), na matiku rovnice a vzorce, na zemepis kreslili mapu, cez víkend doma upratovali a skladali puzzle, len aby ste zistili, či sú kompletné. (Svetlý moment: s mamkou sme akurát skladali rozprávkové puzzle. Boli tam trpaslíci. Ja mám hrozný sklon hovoriť im trdpaslíci. Mamka im začala hovoriť trpáci. Po polhodine hľadania trpaslíkov som vykríkla na celý byt: "Kde sú tí sprostí trpáci?!" Mamka sa smiala :P). A okrem iného ma bolia ruky, nohy, chrbát a vôbec celá CHD ma bolí. Keďže mi pani doktorka prikázala cvičiť, lebo mám skoliózu, tak som išla do rehabilitačného centra a cvičila som. Au.
No, dobre, už mlčím. Majte sa.

Tamtadadáá

6. dubna 2011 v 21:09 | CHD
Dnes som sa dosť nudila. A ako si tak sedím, padne mi zrak na tablet. Tak som si našla jeden obrázok, čo som kreslila ceruzkou a prekreslila som si ho v Photoshope na farebno. Pôvodne to bolo takto:

Táto patrila vždy k mojim najobľúbenješím, pomenovala som ju Loyalty - lojalita, oddanosť. Nepripadá vám, že tam tak trochu oddane čaká?
A teraz to vyzerá takto:

Nie je to dokonalé, prvýkrát som robila niečo farebne. Ale páči sa mi hriva. Ak vám vadia tie čierne obrysy, tak sa s tým zmierte, mne sa to páči :P
Pracovala som tabletom Genius EasyPen i405, v programe Adobe Photoshop CS3. napočítala som miliónpäť vrstiev - kecám, len pätnásť.
Láskavo kritizujte, kritizujte a poriadne.
PS: Viete o tom, že Košičanom, teda nám, treba vyhrať už len jeden zápas s Popradom a budeme tretíkrát majstri Slovenska? Sme proste dobrí. Raz sme prehrali a vyhrali sme trikrát, z toho posledný krát 6:1. NIesom nejaký extra hokejový fanúšik, ale chápete to, no :P

Kde bolo, tam bolo...

1. dubna 2011 v 20:31 | CHD |  A mne sa tá papuľa nezastaví...
...a viete, že vlastne vôbec nebolo? Čo už. Nikdy neviete akých ľudí stretnete...hmm...

Čo by tak stálo za zmienku...Hej, už viem. Na školskom kole súťaže Hviezdoslavov Kubín som vyhrala prvé miesot v druhej kategórii s prózou. Recitovala som báj o Arachne (nemám rada pavúky...dva mi visia nad posteľou, tie také hajzľové, fuj), koktala som, inmprovizovala som a negratulujte mi, lebo na okresné kolo sa mi nechce ísť a neznášam recitovanie, radšej by som im tú báj nakreslila. Alebo radšej nie, ja fakt nemám rada pavúky. Dúfam, že budem chorá. Už teraz som zachrípnutá, takže by som kľudne mohla imitovať Mr. Lordi, ale nebojte sa, až taká sviňa nie som. Aj keď tak vyzerám, haha.
V utorok sme mali besedu s jednou pani, ktorá prežila koncentračný tábor. Priznám sa, že som fakt mala slzy v očiach a viac vám k tomu nepoviem, lebo sa mi o tom nechce kecať. Raz keď niekoho z vás stretnem naživo (a to sa modlite, aby sa to nestalo :P), tak vám o tom porozprávam. Des a hrôza. Ľudia pod asfaltom. To je skoro to isté ako deti pod podlahou. Škoda, že som ešte stále neprišla na to, či sa dá byť pod stenou a aké to je.
Ten zlý ujo, čo za mňa vymýšľa si ešte stále vyhrieva zadnicu na Tahiti, zatiaľ čo ja tu mrznem zaživa (ale raz si zvyknem) takže nikde nič. Ja by som ho kopala. Ešte som ho síce nekopla, ale z nepochopiteľných príčin mu hovorím Karolko :P A vlastne dnes ma navštívil, vlastne mi zavolal na výtvarnej. Mali sme kresliť kameň (šuter, haha) podľa živej/neživej predlohy zo školskej zbierky. Vyzerá to hrozne...nie, vyzerá to celkom dobre ale je to neidentifikovateľné, lebo ja sa s farbami fakt nekamarátim. Ja sa bavím len s ceruzkou. A s čiernou prepiskou.

Tak, už aspoň viete, že žijem a že som nezomrela (ešte sa na to nechystám), tak sa majte pekne, žerte vitamíny, nepite kyseliny a podobne, dovidenia.